Tuesday, July 29, 2014

Dnes na pláne boli martinky. Len tak, na pohoďku. Prevetrám sa cez obed. 

Stretávam celkom dosť ľudí. S košíkmi. Asi teda na hubách. 

Na poslednej skratke sedia rovno na cestičke dvaja chlapci, cca 17-18 rokov. Majú blbé reči, že aká som pekná a či si neprisadnem. Ignorujem to a s neutrálnym výrazom prechádzam cez nich, inak sa nedalo. V tom momente sa oni tiež postavia a idú za mnou. Trochu ma to prekvapilo a pridávam do kroku. Oni stále tesne za mnou a stále tie isté blbé reči. Iste sfetovaní. Zvyšuje sa mi adrenalín a tak sa neviem ani rozbehnúť. Neviem vlastne urobiť vôbec nič, len rýchlo kráčam. To sme už na asfaltke kde ani žiadne auto nejde. Krízový problem solving mi nejde, keďže ma v tom momente nenapadá ani len chytiť mobil a niekomu zavolať. 

V tomto štýle ideme ešte ďalších cca 10 min. Vypínam mysel od ich poznámok. Ak ma chceli len vystrašiť, tak sa im to podarilo. Zrazu z boku mojim periférnym pohľadom zbadám niekoho bez trička. Ujo. Bežec. Záchrana. Mobilizujem sa a sťažka sa ho pýtam či môžem ísť s ním. Očividne som ho touto nečakanou otázkou vyrušila z jeho tréningových myšlienok. No z môjho hlasu a pohľadu asi pochopil, že tí dvaja za mnou ku mne nepatria. Pribehnem k nemu a ideme mlčky spolu, "feťáci" spomaľujú. Cestou ku svahu sa od uja odpájam, ticho mu ďakujem a šľapem až k vysielaču. 

Tam sadám a upokojujem všetko čo som v sebe cestou nazbierala. Chvíľu sa ľutujem aj keď viem, že sa vlastne nič nestalo. Ešte ďalšiu chvíľku si utieram slzy a potom sa rozbieham na cestu späť. Cestou dole som dupala tak, že aj caterpillar mašiny, ktoré tam ráno boli, ušli. 
Som doma a mame na obligátnu otázku, že ako bolo odpovedám pohľadom na moje nohy, zafúlané. Detail.